Panigirie sú tradičné oslavy pri príležitosti cirkevných sviatkov. Konajú sa od mája do októbra v rôznych dedinkách po ostrove Ikaria, niekedy aj na viacerých miestach v ten istý deň. Vychytili sme Panigiriu pri príležitosti osláv narodenín Panny Márie. Pred dňom D sme mali možnosť vidieť rozvešané plagátiky propagujúce tento večer po rôznych častiach ostrova. Dedinku Ploumari sme navštívili pár dní pred tým. Na námestíčku pred kostolom bolo ticho a nič nenaznačovalo tomu, že o pár dní sa tam zmestí niekoľko sto hodujúcich ľudí.
V panigiriový večer sme odparkovali na vŕšku a peši schádzali k námestíčku, nad ktorým sa vo vetre hojdali žiarovky na šnúrach. Bolo okolo 21.00 a boli sme jednými z prvých príchodzích. Pod stromami už bolo rozložených niekoľko dlhých stolov s lavicami, okolo sa obšmietali mačky. Po hodinke sa stoly zaplnili a bolo už ťažké nájsť si vôbec miesto.
Odpozorovali sme, že ľudia prichádzajú s veľkými táckami a rozkladajú si hodovacie menu v rámci svojej partie. Nasledovali sme ich teda pri vracaní tácky a prišli do „výdajne“ s nasledovnými stanovišťami: odber tácky, voda alebo víno + papierový obrus, zemiaky (rozumej hranolky), grécky šalát, syr, pečienky, kozacina na váhu a pokladňa. Všetko v jednorazovom balení :-/, ale ako sme si všimli, Gréci si s týmto až taký problém nerobia (napríklad frapé sa veľmi často podáva v plastových pohároch…). Kozacinka nás prekvapila, bola ozaj jemnučká, šťavnatá a chutná. Následne sme ešte neodolali domácemu čokoládovému koláču a dali si aj duplu.
Dlhé stoly sú zárukou toho, že sa dáte do reči s vašimi spolusediacimi, a tak sme sa zoznámili s Gréko-Američanmi – rodákmi emigrantmi, ktorí sa pravidelne na ostrov vracajú. To už začala vyhrávať miestna kapela rôzne grécke melódie, miestami až orientálne (Turecko nie je odtiaľ ďaleko), dokonca aj tango. Ako každá správna dedinská oslava, aj táto musela mať svojho maskota, ktorého sme nazvali „Výpravca“. Mal totiž takú výpravcovskú čapicu, bol šľachovitý a tvár mal poznačenú pravdepodobne po úraze ohňom.
Išli sme obkukať, ako sa tancuje v kruhu pri typickom tanci „Ikariotiko“ (viď video) a neskôr to skúsili naostro. Martin sa na mne veľmi zabával, lebo o niekoľko minút sa do kruhu priplichtil „Výpravca“ a rovno vedľa mňa… Odišli sme okolo jednej v noci, ale hostina tradične pokračovala až do ranných hodín. Ešte niekoľko dní nám v hlave zneli príjemné melódie….
Loukomades alebo Medové Nafúkance
(to je len môj preklad, nie oficiálny)
Ingrediencie (20-30 kúskov)
3 šálky hladkej múky
1 ČL soli
1 ČL sušeného droždia
1 PL medu
1 až 1 1/2 pohára teplej vody (alebo podľa potreby)
Na ochutenie
Med – ideálne lesný
Mletá škorica
Postup
V stredne veľkej miske zmiešame spolu múku a soľ, v strede vytvoríme priehlbinu. V teplej vode rozpustíme droždie a pridáme k múke. Miesime s drevenou vareškou alebo rukami, až kým sa nám nevytvorí hutná, lepkavá masa (odpadávajúca z varešky). Prikryjeme a necháme odstáť 2 hodiny, kým cesto nezdvojnásobí svoj objem.
Veľký hrniec naplníme olejom na vysmážanie a zohrejeme na 180°C. Tradične sa loukomades tvarujú rukami, ktoré naolejujeme olivovým olejom a vytvarujeme guľky vo veľkosti tenisovej loptičky. Zovrieme päsť a cesto pomaly vytláčame pomedzi palec a ukazovák, pomáhame si lyžičkou namáčanou v olivovom oleji a cesto oddeľujeme na menšie kúsky a opatrne vhadzujeme do hrnca.
Alternatívne cesto môžeme tvarovať dvoma naolejovanými čajovými lyžičkami. Jednou naberieme trochu cesta a druhou opatrne zosunieme do hrnca.
Kúsky cesta sa pri smažení nafúknu a zlatohnedé vyplávajú na povrch oleja. Vyberieme dierkovanou naberačkou, alebo sitkom, necháme odkvapkať a prebytočný olej vysušíme na papierových utierkach. Ešte teplé podávame poliate medom a posypané škoricou. Môžeme pridať posekané orechy.